sofia

Mám jednu veľmi dobrú kamarátku. Volá sa Kika a sme susedky. Poznáme sa od detstva. Vždy som ju považovala za človeka, pre ktorého by sa oplatilo dať ruku do ohňa. Keď som niečo potrebovala, bola stále pripravená podať mi pomocnú ruku. V ten deň som však mala pocit, že jej nedokážem pomôcť. Často som sa pýtala sama seba, či som nemala niečo urobiť, ale v tom čase sme boli obe ešte len deťmi. Nechápali sme, čo sa deje. Možno som mala nabrať odvahu a povedať to svojim rodičom. Mám ale pocit, že to všetko, čo sa udialo, bolo len verejným tajomstvom, o ktorom každý vedel, no bál sa niečo podniknúť. Nikto si nechcel špiniť ruky cudzími problémami. Každý si vravel - veď je to ich problém, mňa sa to predsa netýka...

Keď si na ten deň spomínam s odstupom času, behá mi mráz po chrbte. Hoci mňa osobne sa to netýkalo, to, čo som videla ma poznačilo na celý život rovnako ako moju kamarátku. To, že sme s Kikou susedky, nie je celkom pravda. Mojimi susedmi sú jej starí rodičia. Avšak Kika trávila v ich rodinnom dome podstatne viac času ako v hlučnom paneláku. Keďže nemá súrodencov, bola som jej ako druhá sestra. Zvykli sme sa hrať u nich na dvore. Večne sme niečo "varili", "piekli" a "modelovali", veď všetci vieme, aké su deti.

 I ten deň sme sa tradične hrali na pieskovisku a modelovali pieskové tortičky. Kikina mama a starká zavárali v dome čerešne. Bolo neskoré poobedie, teplé leto, vonku bolo nanajvýš príjemne. Z pokojnej hry nás vyrušilo štrnganie kľúčov v bránke. Vrátil sa Kikin starký. Prešľapoval z jednej nohy na druhú trochu ťažšie ako zvyčajne, ale nevenovali sme tomu pozornosť, boli sme úplne ponorené do hry. Na moje pozdravenie len kývol rukov  vošiel do domu. Spočiatku sa nič zvláštne nedialo, no zrazu bolo počuť z domu hrozný krik. Keď mám povedať pravdu - nie po prvýkrát. Ako malé deti sme tomu nerozumeli, nevedeli sme, čo sa deje. Kika mi stále vravela, že starí rodičia sa zvyknú hádať, že starký sa správa trochu čudnejšie ako inokedy, no nevedela si to vysvetliť. Dnes už obe veľmi dobre vieme, o čo išlo.

Kikin starý otec si opäť raz vypil. Opäť raz začal "vyvádzať". Popravde, naši ma ku Kike ani nechceli púšťať. To len ja som ich stále uprosila, že nebudem von dlho...Avšak tento deň bol iný ako predošlé výstupy notorického pijana. S Kikou sme sa chceli niekam skryť, kde by sme nepočuli krik a rozbíjanie tanierov. Vošli sme do pivnice v nádeji, že tu sa nám nič nestane. Neprešlo ani pár minút a dvere vedúce z pivnice do domu sa s rachotom otvorili. Dolu sa skotúľalo pár kúskov z rozbitých vecí a jasne sme počuli starkého hlas. Chceli sme vedieť, čo sa deje a pribehli sme ku schodom. To, čo sme v tej chvíli uvideli, neprajem nikomu, ani najhoršiemu nepriateľovi. Starý otec držal Kikinu mamu za zápästie a kričal, že ju pustú dole. Kikina mama stála na vrchnom schodíku a strácala stabilitu pod nohami. My dve sme stáli pod schodmi a pozerali sa na to otrasné divadlo. Jedno som si však aj v takom mladom veku uvedomila - kebyže ju pustí, určite sa viac nepostaví na vlastné nohy. V najlepšom prípade by skončila doživotne na vozíkum v tom horšom prípade...

Kika je dobré dievča. Avšak trápenie v rodine, ktoré musela nedobrovoľne podstúpiť, na nej zanechalo stopy. Hoci je veselá, vždy bola uzavretá do seba. Viem, že svoje trápenie nikomu nechcela vešať na nos. Bola príliš mladá, zničilo jej to detstvo. Nechápala, prečo starý otec bije starú mamu, až postupne zistila, že za všetkým stojí alkohol. Metla ľudstva, ktorá rozbíja rodiny, ničí životy. Prečo sa to muselo stať? Viem, že si stokrát vyčítala, prečo práve ona? Prečo práve v jej rodine? Nedokázala som jej pomôcť...Hoci som strašne chcela. Bola som rovnako ako ona bezmocná.

Vždy som verila, že spravodlivosť je slepá. Že vinník sa vždy dokáže vyhnúť trestu. No dnes viem, že spravodlivosť si nájde cestu, ako si vybaviť účty.  Dnes sme s Kikou už dospelé a na hriechy minulosti sa pozeráme inak ako kedysi. Stále sme veľmi dobré kamarátky a jedným očkom som nikdy neprestala sledovať jej pohnutý život. Situácia v ich rodine sa časom otočila. Ťažko však povedať či k lepšiemu. Starý otec sa nakoniec prepil tak, že skončil v nemocnici s rakovinou obličiek a mozgovou mŕtvicou. Napriek všetkému prežil, aj keď dôsledky musí opäť znášať celá rodina. O starého človeka sa treba denne starať, bez pomoci druhých by neprežil...

Kedykoľvek vidím dnešné mladé decká spité pod obraz boží, príde mi zle. Ani netušia, čo všetko alkohol v sebe obnáša a ako im môže v nadmernom nekontrolovanom množstve zničiť život. Zatiaľ ubližujú len sebe. No raz, keď budú mať vlastné rodiny, budú ubližovať druhým. Tým najnevinnejším - deťom.