sofia

Vždy keď vidím západ slnka, spomeniem si na nezabudnuteľné chvíle prežité na najväčšom gréckom ostrove. Kréta, krajina opradená nespočetnými legendami, priam dýcha typickou gréckou kultúrou. Krajina je zaliata zlatými slnečnými lúčmi takmer 300 dní v roku. Hoci som v tomto obľúbenom letovisku bola už trikrát, človek sa sem veľmi rád vracia nielen kvôli pohostinnosti domácich, ale najmä kvôli božskému oddychu na niekoľkokilometrových plážach, ktoré sa lemujú pozdĺž celého ostrova.

Keď sme prvýkrát vystúpili z lietadla v Chánii po dvojhodinovom lete, oviala nás pekelná horúčava. Predsa len, my Slováci nie sme zvyknutý na takéto klimatické podmienky. Letisko v Chánii je o trošku väčšie ako to naše v Košiciach. Pre mňa to nebola len prvá dovolenka v živote, ale aj prvý let lietadlom. Po dvoch hodinách vo vzduchu prišiel na rad autobus. A takmer hodinová cesta podĺž pobrežia do nášho hotela v letovisku Maleme. Hoci som dovolenkovala dvakrát v letovisku Rethymno, Maleme sa mi zdá predsa o trošku krajšie. Je to tichší kus Kréty, mimo centra mesta. Náš hotel, postavený v typickom krétskom štýle, bol veľkolepý areál poskladaný z menších izbičiek či veľkých izieb. Medzi izbami a jedálňou sa rozprestieral rozľahlý bazén. More bolo vzdialené ani nie sto metrov od hotela. Stačilo prejsť cez cestu a ocitli ste sa na úžasnej pláži s jemným pieskom. Takmer nekonečné pláže zabezpečovali, že človek nebol nútený tlačiť sa s inými dovolenkármi na malon priestore - ľudovo povedané hlava na hlave. Tu to bolo presne naopak. Napravo nič, naľavo nič. Len modré nebo, priezračné more, hebký piesok a vy.

Keď sme otvorili dvere do našej útulnej izby, čakal nás trochu zarážajúci pohľad. Maxi kobylka na balkóne. Nepreháňam, ale mala určite aspoň 15 cm. Po úspešnej likvidácii "geneticky modifikovanej" kobylky sme zostili ďalšiu "milú" vec. Barany vedľa balkóna. To by samo o sebe nebolo nič zlé, mali sme aspoň zabezpečený budíček presne o ôsmej ráno. A boli to celkom milé zvieratká, dokonca zožrali aj chlieb, čo sme im doniesli. Ale to ešte nebol koniec "nášho zverinca". Šok nastal, keď som sa chcela ísť osprchovať a zbadala som takú malú červeno-oranžovú jašteričku priamo v sprche. Musela sa tam dostať cez odkvap, a keď som ju chcela odstrániť, sviňucha malá, skryla sa za smetný kôš. Tam prečkala asi dva dni a potom sme ju ešte trošku naháňali, až kým nevliezla tam, odkiaľ prišla. Ale zachránila si aspoň život. V jeden večer sme na naše nešťastie nechali otvorené dvere na balkóne a vliezol nám dnu trošičku dosť väčší chrobák. Moja mama, hrdinka, ho chcela zabiť papučou, čo sa jej samozrejme nepodarilo. A tak skončil chrobáčik pod mojou posteľou. A aby toho nebolo málo, musela som spať zabalená ako múmia, lebo komáre číhali všade, na každom kroku. Vedľa nášho hotela bola menšia lúka, na ktorej sa denno denne pásol tučnučký somárik. Počas celého nášho pobytu som ho videla asi dva razy zmeniť polohu. Inak stál ako socha z mramoru. Po ulici nám behali dva malé psy- bezdomovci. Nikdy však nepohrdli troškou šunky, ktorú sme "šlohli" z bohate naložených stolov. Nech aj zvieratá majú radosť, keď sa ľudia napchávajú ako keby mal prísť koniec sveta...More bolo takmer stále úplne priezračné, takže ste mohli vidieť, ako pod vami plávajú ryby. Pri brehu, kde voda siaha ani nie po kolená, číhajú maličké rybičky, ktoré vám obkolesia obe nohy. Keby to boli pirane, asi by som už bola invalid...Ja som tomu dala príznačný názov - ocucávanie nôh. Ale keď spravíte čo i len najmenší pohyb, ryby sa dajú na útek. Škoda, že keď znova zastanete, rybičky sa vrátia a znova vám obkolesia nohy...Ale aspoň sa máte na čom smiať. Je sranda sledovať tento proces "ocucávania nôh".

Naša prvá dovolenka na Kréte bola viac menej dovolenkou v ZOO. Aj keď odvtedy prešlo desať rokov, stále mám v živej pamäti krásu vyprahnutých skál, ktoré objímajú slnečné lúče počas západu slnka, keď obloha zmení svoju farbu na zlato-krvavú. Krajina ako vystrihnutá z gréckych mýtov a legiend.